Scéna.cz 

Liberecký Trubadúr

Posledná premiéra opery libereckého Divadla F. X. Šaldy patrila Giuseppe Verdimu a jeho opere Trubadúr (Il Trovatore). Trubadúr – hoci štýlovo vychádza z kongeniálneho Rigoletta a chronologicky anticipuje Traviatu – je opera tak trochu problematická a jej javiskové stvárnenie o to viac – ako sa totiž vyrovnať s fenomenálnou hudbou a zároveň primitívnym libretom?
Režisérka Karla Štaubertová sa spolu so scénografom Jánom Zavarským celkom logicky vydali cestou štylizovanej abstrakcie. Opera je zasadená medzi hilarovsky expresívne kulisy. Dva monumentálne sýto červené panely skrývajú veľké čierne schodisko. Je to pozadie, ktoré umožňuje sústredenie na jednotlivé individualizované postavy v popredí. Tie boli odené do historizujúcich kostýmoch (Kateřina Bláhová), štýlovo tiež vychádzajúcich z onej spomenutej expresívnej štylizácie. Prvkom, ktorý však pôsobí rušivo sú manieristicky poňaté maľby, dominujúce otvorenému horizontu. Najväčšia nedôslednosť vyššie načrtnutej koncepcie však spočíva v hereckej rovine inscenácie – speváci zväčša nedokázali dostáť režisérkinym požiadavkom a aj ona sama miestami podľahla zvodom operácky kašírovaného gestického prejavu (niektoré akcie zboru).

Malé možnosti libereckej opery vôbec neprekážali kvalitnému hudobnému naštudovaniu dirigenta Františka Babického. Jeho nasadenie doviedlo orchester, zbor aj sólistov k súdržnému celku solídnej úrovne. Zo spevákov sa presadila predovšetkým Kateřina Jalovcová v náročnej úlohe Azuceny, ale aj Christina Vasilevová ako Leonora. Menej presvedčivý bol Nikolai Vishnyakov v titulnej úlohe. Celkovo však třeba nové naštudovanie len odporučiť ako správnu voľbu pre príjemne strávený večer.